Úvod

Ak sa krížovú cestu modlí veriaci človek, zvyčajne nekráča, a preto ju nemôže prežiť ako ozajstnú cestu. I tento fakt poukazuje na to, že kríž, ktorý každý z nás má, nie je nesený, ale iba trpený. Nie nesené, ale trpené utrpenie. Utrpenie však bez jeho dynamickej transformácie a bez cesty, nevedie k cieľu zmŕtvychvstania.

Pozorujúc Teba, Ježiš, však môžem pochopiť aj to, že tu nejde ani tak o pohyb nôh, ale oveľa viac ide o RUKY.
Ruky, ktorými potom, keď si sa podelil s chlebom premeneným na svoje telo, pevne chytáš a objímaš kríž.
Ruky, ktorými sa opieraš o zem, keď padáš a pomáhaš si nimi znova sa postaviť na nohy.
Ruky, ktorými podávaš kríž Šimonovi a prijímaš ručník od Veroniky.
Ruky, ktoré rozpínaš na kríž a nechávaš si ich naň pribiť.
Ruky, ktoré sú bezvládne spustené a zložené do lona, keď si mŕtvy.

Je to všetko preto, aby si nakoniec týmito rukami, na ktorých zostali rany po umučení, mohol ako zmŕtvychvstalý ponúknuť Tomášovi dôkaz viery. Aby si nimi požehnával a spásonosne pohladil ľudstvo.
Preto chcem v tejto chvíli vykročiť krokom svojich rúk, vložiť ich do Tvojich dlaní, aby som pocítil teplo Tvojej lásky, ktorá vyviera z Tvojho umučenia a nechal sa viesť Tebou.

Prvé zastavenie: Ježiš je odsúdený na smrť

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Poverčivosť moderného človeka sa neuspokojuje s perspektívou objatia Tvojich milujúcich dlaní, ktoré vedú cez chlad krížovej cesty, a preto vyťahuje svoje ruky z Tvojich a nastavuje ich tým, ktorí mu z nich veštia teplé podnebie života.
Povedz mi, môj spolukráčajúci, o akom osude snívaš? Čo iné chceš počuť ako to, že od svojho narodenia je najnepopierateľnejšou istotou na tomto svete fakt, že zomrieš? Čím chceš zahlušiť to, čo tvrdí prvé zastavenie krížovej cesty: odsúdený na smrť?

Pane, daj, aby som pochopil, že môj budúci osud nie je vpísaný v mojich dlaniach, ale je nimi písaný.
Daj, aby som dokázal vložiť svoje dlane do Tvojich, aj keď ten dotyk bude mať podobu všednosti a bolesti. Pomôž mi kráčať s Tebou a držať sa Teba.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.

Druhé zastavenie: Ježiš berie kríž na plecia

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Tu sa Kristus ukazuje ako opravdivý učiteľ, ktorý dáva lekciu ako sa postaviť zoči voči utrpeniu a krížu. Ukazuje, že čeliť krížu, problému života, znamená vziať ho na svoje plecia.
Najprv sa postaví oproti nemu, objíma ho, možno ho aj pobozká a potom si ho kladie na plecia.
Náš postoj je zväčša opačný: voči utrpeniu sa staviame chrbtom. Nechceme ho ani vidieť, ani o ňom počuť. Najradšej by sme si chceli – ako Pilát – svoje ruky od toho umyť. A keď sa to nedá, často zúfalo búchame čelom do tvrdosti tohto kríža. Nie sme ochotní ho prijať, nehovoriac už o tom, ako ďaleko sme od toho, aby sme ho milovali. Čo pre mňa potom znamená bozk kríža na Veľký piatok?

Pane, pomôž mi pochopiť, že Tvoj i môj, náš kríž je prejavom Tvojej lásky ku mne. A tá láska ma niekedy vedie po ceste, ktorej nerozumiem a ktorá bolí. No ak ju prejdem spolu s Tebou, má aj rovnaký cieľ obrovskej nádeje a radosti.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.

Tretie zastavenie: Ježiš prvýkrát padá pod krížom

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Dnešný človek sa veľmi spolieha na svoje fyzické sily, krásu a jedinečnosť. Hoci nám tieto schopnosti daroval samotný Stvoriteľ, na ceste k opravdivému a večnému šťastiu života sa javia ako nedostatočné, respektíve nezohrávajú hlavnú rolu. Skôr chcú svedčiť, ako to bolo v prípade starozákonnej Paschy pri oslobodení izraelského národa z egyptského otroctva, že čo je fyzicky nemožné, sa zrazu stáva nielen možným, ale skutočným. Podmienkou je však pevné zomknutie Božích rúk s našimi.
A čo robíme my? Namiesto toho, aby sme sa stále viac ponárali do duchovnej sily nekonečnosti, veľmi často prežívame obavy z našej fyzickej limitovanosti. A tak padáme a dlho ostávame na dne unavení, vyčerpaní, bez chuti vstať a napredovať. Zabúdame pritom, že riešenie je iba v jednom: vo vstaní, zmŕtvych-vstaní, ktoré nie je už naším výkonom, ale dielom Otca, ktorý je v nebesiach. Na druhej strane je to možné iba vtedy, keď naše ruky budú v jeho rukách, aby nás mal za čo chytiť pri našom vstávaní a zmŕtvych-vstávaní.

Ježišu, drž ma! Drž ma vtedy, keď stojím, aj vtedy, keď padám. Drž ma počas života i v hodine mojej smrti.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.

Štvrté zastavenie: Ježiš sa stretáva so svojou matkou

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Kráčať krížovou cestou bez matky je zrejme nemožné. Ježišova cesta nie je ochudobnená o milujúcu matku – Máriu. Zdá sa, že najvážnejším ohrozením našej doby nieje ani atómová hrozba, ani ekologické nešťastie, ale to, čo je následkom absencie matky: dobrej, milujúcej, ochotnej obetovať sa. Matky ako bola Mária.
Svet zomiera na nelásku, lebo ľudské žriedlo lásky: dobrá matka akosi vysychá. A bez matky niet ani domova. Elegantne upravený bezdomovec tejto doby zmätene šteká, aby dal svoj hlas „slobode“ zvierat. Vôbec si pritom neuvedomuje ani svoj bytostný smrad ani existenčnú chudobu. Často nepostrehne skutočnosť, že svet zvierat mu je bližší ako ľudská rodina. Prečo parfumujeme zvieratká namiesto toho, aby sme si umyli oči v prameni Kristovho utrpenia a zmŕtvychvstania? Quo vadis? Kam kráčaš, dnešný človek? Čo myslíš, kam môžeš dôjsť bez matky? Možno práve preto Kristus aj mne, tak ako apoštolom, pred vykročením na cestu kríža chce umyť nohy. Tak ako nám ich umývala naša mama, keď sme boli ešte deti…

Možno preto nám Kristus na kríži dáva svoju matku. Mária, matka moja, pros za nás, za hriešne deti, teraz i v hodinu našej smrti.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.

Piate zastavenie: Šimon Cyrenejský pomáha niesť kríž

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Akosi stále menej sa zaujímame o človeka, ktorý kráča a žije vedľa nás a stále viac sa zaujímame o možnosti existencie mimozemšťanov. Už na našej zemi je dosť takýchto: mimo-zemšťanov, ktorí sa nezaujímajú o zem, na ktorej stoja, ktorí ju ničia alebo chcú z nej iba ťažiť… Mimo-zemšťania, ktorí žijú v počítačovom virtuálnom svete viac ako na tejto zemi. Mimo-zemšťania, pre ktorých je zem iba miestom, po ktorom chodia, ale nie je miestom, na ktorom žijú.
Zobuj si sandále, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá…
Ako si potom vieme vážiť pôdu našich sŕdc? Ako na ňu vstupujeme? Nestačí sa iba vyzuť zo svojej veľkosti, ale je potrebné, podobne ako pred Božím hrobom, padnúť na kolená a na nich sa tam pohybovať v najvyššej bázni a pokore. Bez rúk, ktoré sú ochotné pomáhať niesť kríž, je to nemožné.

Pane, zvykol som si pri pohrebe hodiť hrudku zeme do hrobu blížneho. Dnes ju beriem do svojich rúk a hádžem na seba. Chcem si uvoľniť ruky pre pomoc blížnemu. Pri nesení kríža.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.

Šieste zastavenie: Veronika utiera Ježišovi tvár

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Ruky si utierame najčastejšie, lebo tie si najskôr zašpiníme. Teraz sa utiera božská tvár, ktorá je zohavená. Ale aj toto je dielo ľudských rúk. Ako málo si dnes človek kladie svoju tvár do dlaní… Ako málo sa modlí… A málo rozjíma nad životom, nad tvárou svojho i spoločenského života. A tak ruky neplnia v našich životoch to, čo by mali: nie sú oponou pred scénou večnosti.

Ruky Veroniky nevychádzali z pliec, ale zo srdca. Sú to ruky jednej novej Evy, ktoré nesiahajú po túžbe byť bohyňou.
Sú to ruky, ktoré znova vytvárajú raj.
Ruky podávajúce ovocie lásky.
Ruky nezašpinené, ba naopak, ktoré sa núkajú, aby sme si zotreli špinu potupy, hanby a hriechu.
Sú to ruky našich mám pri pohladení,
ruky našich detí pri maznaní.
Sú to ruky našich kňazov pri rozhrešení.

O ruky budujúce raj, o také ruky ťa prosíme, Pane.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.

Siedme zastavenie: Ježiš padá druhýkrát pod krížom

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Pán Ježiš padol na zem. A padol i na ruky a tie stlmili jeho pád.
Ruky sú pre človeka krídla, ktorými sa môže odraziť od tejto zeme: objatím blížneho, poctivou prácou… No hoci sú pre nás ruky krídlami, ony samotné nás nezachránia.
Záchrana je iba v Tvojich rukách. Uvedomujem si to zvlášť vtedy, keď sa moje pády opakujú. Mojim rukám nezostáva nič iné, iba sa neustále biť do pŕs a vyznávať:
moja vina, moja vina, moja preveľká vina.

A tak chcem Tebe a spolu s Tebou dôverne vyznať: Do Tvojich rúk, do Tvojich, porúčam svojho Ducha.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.

ôsme zastavenie: Ježiš napomína plačúce ženy

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Ženy plačú do rúk. Škoda, že ruky nedokážu plakať, asi by bolo menej zla na tomto svete.
Ježiš svojimi rukami napomína. Nie zbierka sĺz, nie zbierka modlitieb, nie zbierka omší… Žiadna zbierka nepomôže pred Božou pravdou. Plačte nad sebou a nad svojimi synmi… Pokánie, obrátenie je jedinou cestou k Bohu. Nie zbierať, ale dávať. Nie plakať, ale meniť. Nie iný, ale ja. Nie chcieť, ale konať. Nie potom, ale teraz. Nie tam, ale tu.

Pane, a “nie“ nech je nie, a naše „áno“ nech je áno.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.

Deviate zastavenie: Ježiš padá tretíkrát pod krížom

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Zrejme pri tomto páde Ježišove ruky najviac pocítili váhu kríža i tvrdosť kamenistej zeme. No nielen jeho ruky, ale celé jeho telo sa ocitlo v pevnom zomknutí kríža a zeme. Z fyzikálnej perspektívy za tým všetkým bola gravitačná sila, ktorá ťahá k zemi. Z perspektívy viny sú za tým konkrétni ľudia, ktorí boli za toto zodpovední.
V spásonosnej perspektíve stojí za tým všetkým sila milosti a chceme sa za to postaviť aj my všetci, ktorí čakáme z tejto fyzickej slabosti Boha silu v našich ľudských slabostiach.
Pane, zem je dielom Tvojich rúk. Kríž je dielom rúk človeka. Ty si bolesťou tohto pádu znova spojil Božiu a ľudskú dlaň v pevnom zopätí, aby sa už viac nikdy nerozpojili. Vstal si aj pri tomto páde, vstal si aj zo svojej smrti. Ale ten kríž je neustále zapichnutý do zeme. A na toľkých miestach…

Kriste, pomôž nám, aby sme si vždy, keď vidíme kríž, uvedomili toto pevné zopätie našej dlane s Božou. Nedopusť, aby sme zabudli na to, za čo Ti vďačíme.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.

Desiate zastavenie: Ježiš je vyzlečený zo šiat

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Obliekať a vyzliekať sa dá len rukami. Trhať zubami, to dokážu aj psy. Najhoršia kombinácia vždy bola aj je, ak ten, kto žije životom pod psa, svojimi rukami trhá Bohu odev.
Vždy to tak bolo a je: človek chce svoju úbohosť zakryť tým, že Kristovi a jeho Cirkvi začne trhať rany. Rany, ktoré tu naozaj sú, ale vždy spôsobil iba človek. Nikdy nie Boh. Boh sa s nimi iba stotožňuje. A preto sa Boh stále pýta: Ľud môj, čo som ti urobil? Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Tak, ako vtedy na Golgote, aj dnes sa hádže lós: Kto dokáže viac strhnúť zo cti Boha, Cirkvi a človeka?
Boľavé zuby sa neustále ozývajú… Psie duše bez prestania zavýjajú, keď počujú biť zvon čistého ľudského srdca.

Kriste, spolu s Tebou sa vyzliekam zo všetkého, čo mám. Zriekam sa aj všetkého, čo by som si azda zaslúžil a ponúkam to nebeskému Otcovi tak ako Ty.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.

Jedenáste zastavenie: Ježiša pribíjajú na kríž

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Ruky… Ruky Boha, ktoré sa otvárajú, aby sa nechali pribiť na kríž. Ruky človeka, ktoré sa zatvárajú, aby mohli pevne držať kladivo a klince. Je iba jedna prekážka pred otvorenosťou Boha – uzavretosť človeka. Boh má otvorené ruky, náručie i srdce. Človek je často uzatvorený v práci, v počítači, v televízii. Novodobé väznice ducha…
Inštinktívne tušíme, že pri možnosti otvorenia nášho srdca a života by sme mohli dopadnúť podobne ako Ježiš, a tak sa uzatvárame. A našim PIN kódom je vyznanie na začiatku sv. omše, ktoré často opakujeme, ale zrejme si to nikdy neuvedomujeme, že sme veľa zhrešili… zanedbávaním dobrého. Veľa… zanedbávaním… Veľa sme zhrešili, lebo tú chvíľu života, tú situáciu, ten deň sme dostali preto, aby sme boli otvorení pre iného.

Pane, ťažko sa mi otvárajú päste a náruč pri pohľade na Teba na kríži. Pomôž mi, aby som ich používal na to, na čo som ich dostal.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.

Dvanáste zastavenie: Ježiš na kríži zomiera

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Zakývať niekomu zvyčajne symbolizuje lúčenie, otvorená náruč zase vítanie.
Kristus sa s nami lúči s otvorenou náručou, aby sa naplnilo, čo sám povedal: Budem s vami do skončenia sveta. Vítam vás tu, kde sa naozaj začína žiť. Iba človek by sa tu lúčil, ja vás tu vítam.
Pane, ja často kývam svojimi rukami. No nielen na rozlúčku. Kývam nad tým, či oným. Ani si neuvedomujem, že keď nad niečím kývnem, lúčim sa s tým, vzďaľujem sa od toho. Ty si mohol kývnuť nad svetom, nad človekom, nado mnou… A to už toľkokrát… Mohol si sa vzdialiť, definitívne sa so mnou rozlúčiť. Ale Ty tak, ako vtedy, otváraš svoju náruč.

Pane, bojím sa smrti, hoci verím, že mi povieš: vitaj doma! Pomôž mi, aby som sa tešil na Tvoje náručie…

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.

Trináste zastavenie: Ježiša skladajú z kríža

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Ovisnuté Kristove ruky, ktoré skladajú z kríža, sú zastavené ručičky apokalyptických hodín tohto sveta.
Ukazujú dole, k zemi. A bolo by všetko nezmyselné, keby aj tak zostali. Keby neukázali svoje rany ako víťazné, keby sa nezdvihli na znak, na ktorý sme si zvykli, ale ktorému priveľmi neveríme: Hore srdcia! Niet dôvodu na beznádej, na zúfalstvo, lebo tieto ovisnuté ruky sa zdvihnú. Tieto ručičky apokalyptických hodín sa znova rozhýbu.
Pane, to všetko zastalo a Ty si zaspal snom ľudskej smrti, len aby sme sa my zobudili. My ľudia musíme zatriasť svojimi rukami, ak sa chceme zobudiť.

Ty si taký jemný, láskavý, Ty si taký milujúci, že nás zobúdzaš svojimi bezvládnymi rukami. Zobuď nás, Pane, aby sme nezaspali večne.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.

Štrnáste zastavenie: Ježiša pochovávajú

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Poznáme tie gestá, keď živé ruky skladajú ruky mŕtveho, ale nepoznáme, keď ešte živé ruky stvorenia skladajú mŕtve ruky Stvoriteľa a Spasiteľa. Z jeho rúk sme vyšli. Evanjelista Ján na adresu Krista píše: Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. Tu a teraz môžeme podrobne preskúmať, z akých rúk som vyšiel: z rúk, ktoré sú prepichnuté, z rúk, ktoré sú bez života, aby dali život mne. Spolu so žalmistom zvolajme:

Ako oči sluhov hľadia na ruky svojich pánov,
ako oči služobníc hľadia na ruky svojej panej,
tak hľadia naše oči na Pána, nášho Boha,
kým sa nezmiluje nad nami.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.

Záver

Vždy, keď sa človek chce zachrániť, používa ruky:

  • keď sa topí, snaží sa nimi udržať nad hladinou,
  • keď padá, snaží sa nimi niečoho zachytiť,
  • keď je ohrozený, snaží si nimi zakryť hlavu.

Aj my všetci sme v ohrození našej skutočnej existencie. A aj my používame svoje ruky a spíname ich k Bohu. A nehanbíme sa za to. Zložme si ich v tejto chvíli a:
Prosme za tých, ktorí nás za ne držali, keď nás učili chodiť.
Prosme za tých, ktorí nás cez ne pozdravovali.
Prosme za tých, ktorých chladné ruky sme hladili ako prejav našej vďačnosti.
Prosme i za tých, pred ktorými sme sa nimi museli brániť.
Prosme za všetkých.

A tieto naše zopnuté ruky v modlitbe vložme do Ježišových prebodnutých i oslávených rúk, aby sme mohli spolu s Tomášom zvolať: Pán môj a Boh môj!

Amen.

Pomodlime sa na úmysel Svätého Otca.