Úvod

Krížová cesta to nie je len názov akejsi pobožnosti z minulosti. To je prítomnosť. Je to cesta s krížom. Cesta Krista, jeho Cirkvi ale i cesta každého jedného z nás s vlastným krížom. Hovoriť o kríži človekovi 21. storočia je veľmi ťažké. Nerád o ňom počúva, ešte menej o ňom hovorí a len veľmi ťažko ho prijíma. snaží sa ho odhodiť ako bremeno, lebo ho ani trochu nepochopil. A nepochopil ho preto, lebo ho ešte skutočne neobjavil. Táto jarná púť sa konáva z príležitosti spomienky na nájdenie kríža svätou Helenou, ktorá sa však už neslávi. To však nie je rozhodujúce. Pokúsme sa dnešný deň objaviť svoj kríž na základe Kristovho kríža. Bol by som rád, keby sme z tejto dnešnej  púte odchádzali so slovami: Vďaka, Pane, za kríž, ktorý ma udržuje na ceste k životu.


Prvé zastavenie: Ježiš je odsúdený na smrť

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Ale jeden z nich, Kajfáš, ktorý bol veľkňazom toho roka, im povedal: „Vy neviete nič. Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek  za ľud  a nezahynie celý národ.“ (Jn 11,49-50)

Pilátov rozsudok bol rozhodujúci. Už predtým ho veľrada odsúdila. Bol im nepríjemný, nepohodlný, príliš veľa vyžadoval, no predovšetkým: robil sa Bohom.

Na našej ceste života stále stretáme ľudí, ktorí sú pre nás neprijateľní. Bočíme od nich, posudzujeme a odsudzujeme. Po našom rozsudku už nemusí prísť iný, poprava je aj tak vykonaná. Ale Ježišove slová platia aj dnes: Nesúďte, aby ste neboli súdení. Neodsudzujte, aby ste neboli odsúdení.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.


Druhé zastavenie: Ježiš berie kríž na plecia

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Tak im ho teda vydal, aby ho ukrižovali. A oni prevzali Ježiša. Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota. (Jn 19,16-47)

Áno, sám si niesol kríž. Bol to jeho kríž. Nie vlastný, ale z lásky prijatý za nás. Mohol si ho dať vyniesť anjelom. neurobil tak. Láska si veci nezľahčuje.

A čo tie naše kríže? Sú azda ťažšie ako ten Kristov? To určite nie. Len v nás je možno menej lásky, ktorá by nám dávala silu niesť ich. Ako odpovieme na Ježišovu výzvu: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma?

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.


Tretie zastavenie: Ježiš prvýkrát padá pod krížom

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. (Iz 53,4)

Zdravie, šťastie, bohatstvo… to všetko boli znaky Božieho požehnania. A Ježiš z toho v tejto chvíli nemá nič. Jeho bohatstvom je kríž, šťastím to, že plní Otcovu vôľu a o zdraví ani netreba hovoriť. Skutočne strestaný Bohom? Či nie naopak, on Boh, strestaný človekom, padnutý v prachu zeme? Pôjde ďalej alebo ostane stáť a vzdá to?

Keď podobný problém nastane v našom živote ako reagujeme? Pýtame sa azda Boha prečo  nás trestá alebo prosíme o silu vstať a urobiť ešte aspoň jeden krok vpred? Máme azda malú vieru, že nám tú silu dá? Tak ho prosme: Verím, Pane. Pomôž mojej nevere!

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.


Štvrté zastavenie: Ježiš sa stretáva so svojou matkou

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

„Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“ Vystrel ruku nad svojich učeníkov a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach je môj brat i sestra i matka.“ (Mt 12,48-50)

V Márii sa teda každý, kto plní Božiu vôľu môže stretnúť s Ježišom. V ich stretnutí nepadli nijaké slová, len tichá výmena pohľadov. Matka cítila, že Syn trpí. Syn vedel, že Matka trpí. Tu nie sú potrebné slová.

Aj v našom utrpení je dobre ak stretneme Matku, ak sa jej nevyhneme, ale aspoň pohľadom po nej siahneme. Mária vie, čo potrebujeme. A prosí tak isto ako vtedy v Káne Gajilejskej. My by sme mali z tohto stretnutia s Matkou odísť odhodlaní naplniť jej slová: Urobte všetko, čo vám povie.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.


Piate zastavenie: Šimon Cyrenejský pomáha niesť kríž

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Potom ho vyviedli, aby ho ukrižovali. Tu prinútili istého Šimona z Cyrény, Alexandrovho a Rúfovho otca, ktorý sa tade vracal z poľa, aby mu niesol kríž. (Mk 15,20-21)

Museli ho prinútiť. Sám by sa na to nedal. Nemal možno odvahu ani necítil byť dosť silný pomôcť druhému a ešte k tomu odsúdencovi na smrť. Nemal však inú možnosť. Pomáhal niesť kríž. Mal dosť času na uvažovanie o človekovi, ktorému pomáhal. Nechápal, ale niesol. Možno o pár dní bol veľmi šťastný, že pomohol z donútenia tomu, ktorý sa stal slabým z lásky aj k nemu.

Nie vždy hneď pochopíme tajomstvo nášho kríža, ale nesme ho, hoci aj z donútenia. A pomôžme ho niesť aj iným. Onedlho možno budeme prekvapení, komu sme pomohli. Nezabudnime: Čokoľvek ste urobili komukoľvek z týchto mojich maličkých, mne ste urobili.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.


Šieste zastavenie: Veronika utiera Ježišovi tvár

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. (Iz 53,3)

Možno tam boli ľudia, ktorí si naozaj zakrývali tvár, keď videli muža bolesti. No našiel sa aj niekto, kto bol ochotný vystúpiť z radu a zakryť tvár Ježišovi. Očistiť mu ju od špiny a pozrieť sa do milujúcich očí, ktoré toľko trpeli.

Vystúpiť z radu dnes je rovnako ťažké ako vtedy. Dnes netreba podávať Ježišovi šatku. Dnes čaká iné: Bol som hladný… bol som smädný… bol som smutný… bol som chorý… Ak vystúpime z radu a odpovieme na Ježišovu výzvu, vďakou nám môžu byť oči naplnené radosťou.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.


Siedme zastavenie: Ježiš padá druhýkrát pod krížom

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Pán, Jahve, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. Preto som si zatvrdil tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím. Blízko je, čo mi dá za pravdu, kto sa chce pravotiť so mnou? Postavmeže sa zoči-voči! Kto je mojím žalobcom? Nech pristúpi ku mne! Hľa, Pán, Jahve, mi pomáha, kto ma odsúdi? (Iz 50,7-9)

Čo je to za Boha, ktorý nevládze vyniesť kus dreva? Možno aj takéto myšlienky vírili v hlavách ľudí, keď videli Ježiša opäť na zemi.

Odsúdiť je ľahké. Priznať, že ťarcha našich opakovaných hriechov je veľká, to je už oveľa ťažšie. Hrdinské výroky typu: Mne sa to už nemôže stať alebo Sľubujem, že to viac neurobím, rýchle utíchnu s pribúdajúcim časom. A zrazu sme opäť na zemi aj my. Ako ďalej? Treba vstať. Aj Ježiš vstal. Nemohol predsa nedokončiť, čo začal. Nikdy by potom neodznelo jeho: Dokonané je.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.


ôsme zastavenie: Ježiš napomína plačúce ženy

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. (Lk 23,27-28)

Predsa sa našiel niekto, kto mal s Ježišom súcit. Plakali, keď ho videli. Plač z nepochopenia situácie. V Ježišovi videli len človeka, možno veľmi dobrého človeka, ktorý potrebuje súcit. Nespoznali v ňom Boha. Netušili, že Ježišov stav je zapríčinený ľahostajnosťou tých, ktorí by mali skutočne plakať. Preto ich Ježiš upozorňuje: plačte nad sebou; plačte nad svojimi deťmi, lebo ak nepochopia, kto som, vaše aj ich slzy budú zbytočné, rýchle sa osušia a človek ide svojou cestou do neznáma.

Dnes už neplačme nad bolesťou Ježiša, ale urobme všetko preto, aby budúce generácie svojou vierou a príkladným kresťanským životom zmierňovali bolesť Ježišovho mystického tela – Cirkvi

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.


Deviate zastavenie: Ježiš padá tretíkrát pod krížom

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

„Hľa, môj služobník priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom. Neomdlie a nepodlomí sa, kým nezaloží na zemi právo, na jeho náuku čakajú ostrovy.“ (Iz 42,1.4)

Áno, na lekciu lásky čakajú všetci, ktorí túžia po spáse. A Ježiš znova padol. Tesne pred cieľom. Je vyčerpaný. Nemôže však nechať hladujúcich bez nasýtenia, chorých bez uzdravenia, dúfajúcich bez nádeje. Veď on je chlieb života, lekár duší a nádej očakávajúcich život v plnosti. Vstal, aby urobil posledné kroky k cieľu svojho pozemského života. Prichádza jeho hodina, hodina záchrany celého sveta, a on ju nemôže zmeškať.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.


Desiate zastavenie: Ježiš je vyzlečený zo šiat

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty. Ľud tam stál a díval sa. (Lk 23,34-35)

Ježiš prišiel na tento svet, aby slobodne dával – pokoj, radosť, požehnanie… A odmenou zo strany človeka bolo to, že ho obral i o to posledné – o šaty. A ľudia stáli a dívali sa. Koľko pokory muselo byť v Božom Synovi, že tam dokázal stáť vystavený potupným pohľadom ľudí. Zbavený všetkého a predsa nereptá, nenadáva.

My možno nie sme vyzliekaní zo šiat, ale neraz cítime, že sme obraní o  všetko v duchovnom zmysle. Oberajú nás o česť, o pokoj, o vyrovnanosť. Dokážeme to prijať ako Ježiš? Dokážme aj v takých situáciách povedať  spolu s Ježišom: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.


Jedenáste zastavenie: Ježiša pribíjajú na kríž

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota. Tam ho ukrižovali a s ním iných dvoch z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku. (Jn 19,17-18)

Nohy, ktoré vyhľadávali zblúdených sú už nehybné. Ruky, ktoré žehnali, hladili, spínali sa k modlitbe sú rozprestreté a prerazené klinmi. Pálivá bolesť preniká celým telom. No oveľa väčšia bolesť sa ukrýva v Ježišovom srdci. V srdci, ktoré milovalo až do krajnosti a teraz vie, že ani bolesť prerazených nôh a rúk nepostačuje na to, aby obmäkčila zatvrdilé srdcia mnohých hriešnikov. Vie, že aj v budúcnosti budú ľudia, ktorí budú ľahostajní zoči-voči Ježišovmu utrpeniu. A on za nich zomiera, aby mali nádej, že nič nie je stratené, ak Boh dal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto v neho uverí, mal život večný.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.


Dvanáste zastavenie: Ježiš na kríži zomiera

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: „Žíznim.“ Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané.“ Naklonil hlavu a odovzdal ducha. (Jn 19,28-30)

Tri hodiny na kríži. Mal by myslieť na svoju bolesť a Ježiš myslí na človeka. Zanecháva mu svoj testament. Slová z kríža sú výzvou aj pre človeka 21. storočia. Žíznim. Nie po vode, ale po človekovi, ktorý by ma vedel prijať takého, aký som – dobitý, doráňaný, opľuvaný, vysmievaný. A predsa by za týmto výzorom videl Boha a jeho lásku.

Je na nás ako sa zachováme. Môžeme prísť a z diaľky mu podať ocot – naše výčitky kvôli nášmu krížu alebo môžeme prísť sami a čerpať z jeho utrpenia silu znášať naše kríže. Potom sa opäť obráti sled udalostí – ten, ktorý je smädný, stáva sa studňou, ktorá sa nikdy nevyčerpá.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.


Trináste zastavenie: Ježiša skladajú z kríža

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jeho telo. (Jn 19,38)

Matka a Syn. Mŕtvy Syn. Možno jej v srdci ešte zneli slová anjela: On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho… naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca. A teraz je mŕtvy. Ak však Boh hovorí „nebude konca“, potom táto smrť nemôže byť koncom.

Musela to byť silná viera, ktorá dokázala prevýšiť materinský cit, bolesť. Musela to byť silná nádej, ktorá pomohla Márii preklenúť neistotu troch dní Ježišovej smrti a nepodľahnúť zúfalstvu. Musela to byť silná láska, ktorá nedovolila, aby sa v Máriinom  srdci rozhorela čo i len iskra nenávisti a odporu voči tým, ktorí Ježiša odsúdili a popravili. Mária je pripravená kedykoľvek nám takúto vieru, nádej i lásku vyprosiť.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.


Štrnáste zastavenie: Ježiša pochovávajú

– Klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme Ti.

– Lebo si svojim krížom vykúpil svet.

Jozef vzal telo zavinul ho do čistého plátna a uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel. (Mt 27,59-60)

Ten kameň mal byť bodkou za všetkým. Ježiš v hrobe. Stratené predstavy o vykúpení, ubitá nádej na záchranu. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. A ten odchod od hrobu – prejav úplného nepochopenia, bezmocnosti.

Koľkokrát v živote sme mali podobné pocity prehry, sklamania, odmietania všetkého, čo je okolo nás. Iba ten, kto to prežil, vie aké sú tieto chvíle ubíjajúce. Ale práve preto je tu Ježišov hrob. V ňom sa pripravuje budúcnosť. Vtedy, keď budeme mať pocit, že sme uviazli kdesi v tmavom hrobe, prosme Krista, aby nám pomohol odvaliť kameň. Svetlo, ktoré takto získame, nám už ukáže správnu cestu životom.

– Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami.

– Aj nad dušami v očistci.


Záver

Prešli sme Kristovou krížovou cestou. Možno sme na nej objavili ten svoj kríž. Možno ešte nie. Ak áno, to je dobre. Teraz ho môžeme odovzdať Kristovi. On nám ho pomôže niesť. Ak sme ho ešte nespoznali, hľadajme vytrvalo ďalej. Určite nám ho Boh dal. Tomáš Kempenský napísal v knihe Nasledovanie Krista: Choď, kde chceš, hľadaj, čo chceš a nenájdeš krajšiu cestu hore a bezpečnejšiu tu dolu ako je cesta svätého kríža. Akoby to bolo, keby Boh nedal každému z nás šancu po tejto ceste dôjsť k nemu.

(chvíľa ticha)

Na úmysel Svätého Otca: Otče náš. Zdravas. Sláva Otcu.